,,Hrad Zborov"

História

Počiatky stavby Zborovského hradu, známeho aj ako Makovica, sa s najväčšou pravdepodobnosťou datujú do obdobia panovania Bela IV., hoci informácie z tohto raného obdobia sú hmlisté a sporné. Pravdepodobne hrad postavil Oto z Bibersteinu v poslednej tretine 13. storočia. Po pustošivom vpáde Tatárov (1241-1242) nastala v Uhorsku éra intenzívneho budovania kamenných hradov ako osvedčeného obranného systému proti novým vpádom, čo zvýšilo dôležitosť Makovice aj vďaka jej blízkosti k uhorsko-poľskej hranici. Od roku 1325 sa hrad spomína ako opevnenie spojené s Filipom Drugethom. Až do 14. storočia bol hrad majetkom uhorských kráľov a spravovali ho kasteláni, pričom kolonizačné hnutie sa tu výraznejšie prejavovalo v prvej polovici 14. storočia. Prvá písomná sťažnosť na hrad a jeho kastelánov, Bebekovcov, pochádza z 26. apríla 1347, kedy sa kráľovi Ľudovítovi I. sťažovali kráľovské mesto Bardejov a susedné panstvo Thekulovcov v Smilne na ich expanzívnu politiku. Napomenutie malo veľkú váhu, nakoľko Bebekovcov ako správcov panovník vymenil.

Na Jasovskom konvente v roku 1349 už kráľovské záujmy Makovice zastupoval Mikuláš Forgácz. Tento nový kastelán si od Ľudovíta I. vymohol povolenie na otváranie strieborných baní, pravdepodobne v chotári osady Zlaté. Dobrodružná politika Ľudovíta I., usilujúceho sa o neapolské dedičstvo, však zmenila aj vlastnícke pomery Makovice. Za vernosť a oddanosť odmenil panovník v roku 1364 Petra Cudara z Onodu Makovickým hradom, k čomu navyše získal aj mýta v Gaboltove a Bardejove. Cudar pokračoval v expanzívnej kolonizačnej činnosti, čoho dôkazom boli sústavné spory so susedným Bardejovom o chotáre, lesy, pasienky a privlastňovanie si privilégií kráľovského mesta. Týmto spôsobom pozdvihol panstvo na vyššiu úroveň. Za čias kráľa Žigmunda hrad vlastnil Benedikt Cudar, neskôr Ján (+1440), ktorý ho od roku 1444 považoval za jedno z opevnení na strane husitského vodcu Jána Jiskru.

Situáciu však skomplikovali vpády poľských vojsk po smrti Albrechta Habsburského v roku 1439 a následné boje o uhorskú korunu medzi mladým panovníkom Vladislavom Jagelovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa, ktorého pozvala kráľovná Alžbeta, matka Ladislava Pohrobka. Tieto mocenské zápasy ťažko doliehali na poddaných. Príchodom bratríkov v roku 1453 a ich podporou vypukla v roku 1455 na Makovickom panstve poddanská vzbura. Rozmohlo sa zbojníctvo a úteky poddanstva do pokojnejších oblastí. Dedičný makovický zemepán Jakub Cudar zomrel v roku 1470 bez potomka, čím Makovické hradné panstvo pripadlo kráľovi. Donáciou Mateja Korvína v roku 1471 Makovicu získali Rozgonyiovci. Ani im však nebolo dopriate pokojné spravovanie majetkov, nakoľko nové vpády poľských vojsk v roku 1471 a následné boje medzi poľským kráľovičom, 13-ročným Kazimírom Jagelovským, a Matejom Korvínom, panstvu nepridali. Hoci kráľ anektované územie do konca roka oslobodil, hrad a panstvo pri tom utrpeli škody. Následné boje v rokoch 1491 – 1492 medzi poľským uchádzačom o uhorskú korunu, Jánom Olbrachtom, a uhorským kráľom Vladislavom II. s celoročným obliehaním blízkeho Stropkova, tak dokonale spustošili celé panstvo, že v osídlení nastala kritická situácia. Od roku 1492 sa hrad opäť spomína v spojitosti s kráľovskou korunou. V roku 1493 ho istý Ján vymenil s Imrichom Peryénim (1506), ktorý ho následne v roku 1514 vymenil za galícijské panstvo Tarci.

Rozgonyiovci vlastnili hrad a panstvo až do vymretia ich odnože po meči v roku 1512, kedy sa hrad už druhýkrát vrátil do majetku koruny. Po tomto roku sa vlastnícke pomery na Makovickom panstve extrémne skomplikovali. Krátkodobo sa tu vystriedalo viacero majiteľov, ktorí mali v rozvrátenom Uhorsku pri dožívajúcom Vladislavovi II. (zvanom aj „král Dobrze“) a mladom nástupcovi Ľudovítovi II. iné záujmy ako sa starať o Makovický hrad s panstvom. Gordický uzol preťali až Tarczayovci, ktorí po Moháčskej katastrofe podporovali Jána Zápoľského. V tejto krvavej dráme bola pre Zápoľského kľúčová smrť mladého kráľa Ľudovíta II. Zápoľský si okamžite s pomocou Turkov dláždil cestu k uhorskej korune a v novembri 1526 bol aj korunovaný. Avšak o uhorskú korunu mal záujem aj Habsburgovec Ferdinand I., a tak sa v mocenskom ringu postupne striedali stúpenci Zápoľského a Ferdinanda. Pod trvalým a húževnatým tlakom Ferdinanda Ján Zápoľský pomaly ustupoval, až mu ostalo iba Horné Uhorsko. Tu svoj vplyv vnucoval vlastníkom hradov z titulu kráľa. A tak ako inde, aj na Makovici sa v roku 1536 Ján Zápoľský prihlásil ako majiteľ, hoci skutočnými vlastníkmi boli aj naďalej Tarczayovci. Zápoľský zomrel v roku 1540 a podľa Varadínskej zmluvy z roku 1538 pripadla jeho časť krajiny Ferdinandovi I. Habsburskému. Nastalo obdobie najintenzívnejšej vnútropolitickej perzekúcie. Ferdinand dobýval hrady protivníkov, opozičným majetky zaberal a verných nimi odmeňoval. Tarczayovci sa za kolaboráciu so Zápoľským museli v roku 1540 vzdať Makovického hradu a celého panstva. Ferdinand I. následne rozdelil majetok Makovice medzi tri jemu verné rodiny: Dessewffyovú, Péchyovú a Tachyovú. Kapitánstvo hradu dostal prefekt Akay. Takto rozdelená Makovica fungovala do roku 1548.

V roku 1548 Ferdinand I. hrad a panstvo venoval uhorskému magnátovi a kapitánovi Košíc, Gašpárovi Szeredymu, ako poďakovanie za vernú službu pri korunovácii Izabely a za udatnosť vo vojne s Turkmi, kde bol hlavným vojvodcom. Szeredy venoval mimoriadnu pozornosť obranyschopnosti hradu. V snahe udržať krok s novou vojenskou technikou povolal z Talianska majstrov a staviteľov. Z Makovice urobil rozsiahlu, vrcholne renesančnú pevnosť. Pribudli nové obytné i hospodárske miestnosti, palác a ďalšie stavby, ktoré obklopil vysokým hradným múrom. Systém trojitého opevnenia mal znemožniť prepadnutie hradu a zaistiť ho pred dobytím aj v prípade, že nepriateľ obsadil vstupnú bránu. V tom čase sa hrad stal nielen dômyselným obranným hradom, ale aj reprezentačnou stavbou jedného z najbohatších feudálov Uhorska. S príchodom Szeredyho na hrad začali ku kráľovi prichádzať aj sťažnosti od Bardejova na agresívny postoj Makovického hradu voči kráľovskému mestu a jeho priľahlým dedinám. Makovica mestu zaberala pozemky, bránila v užívaní lesa, prekladala mýta, ničila hraničné kamene, menila obchodné cesty a bránila kupcom navštevovať Bardejov. Szeredy ustanovil právo skladu (ius stapulae) v Gaboltove, Kurime a v Zborove, ktorý sa stal aj centrom dosídľovania kraja a strediskom feudálneho panstva, čím vytváral ekonomický nátlak na mesto. Márne boli sťažnosti Bardejovčanov, lebo Szeredyovci napomenutie panovníka nerešpektovali.

Gašpár Szeredy zomrel 23. mája 1557. Jeho manželka Helena ho dala pochovať do samostatnej krypty kostola sv. Egídia v Bardejove, kde jeho náhrobná doska dodnes krášli kostol. Jeho nástupcami boli Mikuláš a po krátkom čase Gašpar, ktorým aj vymrel Szeredyovský rod po meči. Gašpar zomrel 3. marca 1566 o druhej popoludní na srdcovú príhodu na ceste smerom k Bardejovu, kde dnes stojí pomník pripomínajúci túto udalosť.

Ďalším majiteľom panstva bol od roku 1571 uhorský šľachtic a novohradský župan Andrej Balasa, ktorý sa oženil s vdovou po Gašpárovi Szeredym, Annou Merayovou. Po troch rokoch hrad aj celé panstvo preberá Ján z Ostrogu, zeman Tarnovský a Krakovský kastelán, ktorý si vzal za manželku Szeredyho dcéru Zuzanu (od roku 1582, keď sa vydala za Janusa Ostrogského). Významná zmena vo vlastníckych vzťahoch nastala po roku 1601, keď hrad a celé panstvo získal dobrodružný, no osvedčený bojovník Žigmund Rákóczi, ktorý ho kúpil od Jána z Ostrogu za 80 000 dukátov. Hrad najprv obýval Pavol Rákóczi, potom Juraj II. Rákóczi. Dňa 1. marca 1666 slávil svoj sobáš 21-ročný František I. Rákóczi s Helenou Zrinskou, avšak nie na hrade, ale v novopostavenom kaštieli v obci. František I. sa zaplietol do Wesselényiho protihabsburského sprisahania, ktoré sa plánovalo okrem iných hradov aj na Makovici. Názory vzbúrencov však boli rozdielne a ciele povstania neujasnené, preto je zrejmé, že sprisahanie bolo v roku 1669 odhalené a podstatná časť organizátorov skončila na popravisku. František I. sa vykúpil, ale už o 7 rokov zomiera ako 31-ročný. Zanechal štvorročnú Júliu a štvormesačného Františka II. Mladá vdova s dvoma deťmi sa po čase opäť vydala za kežmarského šľachtica, 24-ročného Imricha Thökölyho, ktorému Makovicu priniesla venom.

Príchodom nového hradného pána bolo na hrade a v podhradí rušno, lebo ten sa postavil na čelo kurucov a viedol otvorený boj proti Habsburgovcom. Thökölyho kurucké povstanie s ovládnutím takmer celého územia súčasného Slovenska, jeho korunovácia a razenie vlastných peňazí nemali dlhého trvania. Udalosti súvisiace s porážkou jeho spojencov Turkov pri Viedni v septembri roku 1683 predznamenali postupný pád kuruckého kráľa aj zánik hradu Makovica ako rebelského hniezda, ktorý bol na priamy príkaz cisára Leopolda I. zničený generálom Schultzom 14. októbra 1684. Po tomto roku správu majetkov preniesli do kaštieľa v Zborove a hrad začal podliehať zubu času.

Architektúra

Zborovský hrad, ktorého počiatky siahajú pravdepodobne do 13. storočia, bol strategicky umiestnený na južnom výbežku kopca. Jeho pôvodné jadro tvorila štvorcová veža s nepravidelnými stavbami na južnej a severovýchodnej strane (1), ktoré obklopoval múr s rozmermi približne 40 x 26 metrov. Tento múr zároveň chránil severné a južné predhradie (2). V južnom predhradí sa našli základy tehlovej kaplnky z 15. storočia, ktorá bola pripojená k vonkajšej južnej strane hradby.

Neskôr prešla spodná časť hradu rozsiahlou prestavbou, v rámci ktorej ju obklopila väčšia, pravdepodobne v 15. storočí postavená polkruhová južná bašta (3). Ďalšia časť opevnenia vznikla na východnej strane starého predhradia, kde nahradila pôvodnú štvorcovú vežu so šikmým pôdorysom. Hradná brána bola zrejme presunutá na rampu, ktorej prístup je viditeľný dodnes (4). Z tohto obdobia sa zachovala aj zrúcanina polkruhovej veže na juhozápadnej strane (5), ktorá bola neskôr, v novoveku, pripojená k západnému krídlu dolného paláca (6).

Ďalšie významné stavebné a opevňovacie práce sa uskutočnili za spravovania šľachtickej rodiny Serédyovcov po roku 1548. Vtedy bolo posilnené druhé predhradie s oválnym polkruhovým pôdorysom (7). Toto predhradie bolo vybavené budovou koniarní (8) a ďalšou bránou (9), ktorá zabezpečovala prístup zo západnej strany. Najrozsiahlejšie, približne 180 x 117 metrov veľké vonkajšie (tretie) predhradie, slúžilo ako hospodárske zázemie hradu a bolo doplnené o ďalšie budovy (10). Hlavná bránová budova do hradu bola postavená na južnej strane (11). Pred hlavnou bránou bolo vybudované kamenné predbránie (12) s padacím mostom, suchou priekopou a strielňami pre palné zbrane.

Po celom obvode tretieho predhradia boli postavené delové veže, ktoré mali tvar obdĺžnikových, podkovovitých a lichobežníkových objektov. Druhé a tretie predhradie slúžili predovšetkým ako hospodárske zázemie hradu. Po celom obvode múrov tretieho predhradia sa nachádzali kamenné ochodze s otvormi pre palné zbrane. Po zničení hradu v roku 1684 už ďalšie stavebné práce neprebiehali.